kimori

Zase ma raz dostala. Schytila ma za krk, pritlačila k múru a dusí ma. Lapám po dychu a v tomto kŕči sa mi premieta doterajší život. Kto som, čo som, čo mám, čo som dosiahol, čo vlastne chcem. A je to taká nedobrá nálada, ako keď urobíš robotu, pozrieš na výsledok a povieš si: "No nič moc..." a vtedy príde tá beštia a hryzie, dobiedza, kritizuje, hodnotí a berie ti všetky ilúzie, strácaš vieru v seba samého, svoje schopnosti...

No je to tak, skúsil som kadečo, firmy vznikajú a zanikajú a keď zanikajú, tak sa toho veľa rúca. Aj to dosiahnuté sa zrazu rozsype ako domček z kariet. Dobre, raz to prebolí, mávneš rukou, vstaneš ako Fénix z popola, otrasieš sa a začneš znova. Ale keď sa to opakuje každých 5 rokov, tak ťa to už žerie.

A tak premýšľam, čo vlastne človek potrebuje, aby mohol povedať, že je šťastný. Možno stačia len tieto.
zdravie, aby to všetko v živote bez problémov zvládol,
prácu, aby videl za sebou kus svojej vlastnej dobre urobenej činnosti,
priateľov, ktorí mu pomôžu nielen vtedy keď mu je dobre a potrebujú ho,
lásku a rodinu, aby to všetko malo vôbec zmysel.
Všetko naviac je len dar, ktorý treba rozumne použiť.

No ale už toho bolo dosť, zapínam čelovku a hľadám rebrík, ako von z tejto myšlienkovej jamy...