Toľkokrát vyslovené slovíčko milencami, básnikmi, filozofmi, či inými povolanými hlavami. Ospevované, zatracované, skloňované vo všetkých jazykoch sveta. Radosť, šťastie, blaženosť, dychtivosť, smútok, sklamanie, nenávisť, odpustenie, aké všelijaké podoby či následky dokáže spôsobiť. Ale toto krátke krásne slovo dokáže spustiť v hlave vír nekontrolovateľných myšlienok, absurdného krásneho konania, bláznivých skutkov, zrazu zabudneš, že ťa niečo bolí, že ťa niečo trápi, že ti ešte včera nebolo najlepšie.
Prichádza bez pozvánky, bez varovania, vyvalí ti dvere do tvojho ja a ako lavína či povodeň sa jednoducho vleje do tvojho srdca, v hlave máš zrazu taký zmätok ako po vianočnom upratovaní. Čo sa deje, všetko čo tu kdesi stálo a malo svoje miesto je zrazu poprehadzované, nevieš sa sústrediť na prácu, myšlienky skáču ako kamzík po tatranských skalách, hlavička si to nevie uložiť, chce ale sa jej to nedarí.
Kedy sa to začalo? Asi u každého kedysi keď mal –násť rôčkov a myslel si, že iba jemu patrí svet. Držanie za ruky, plaché bozky, odvaha postupne rástla. A okolie povedalo: “Akí sú zlatí, zamilovaní...“ Prvá láska, naozaj sa na ňu nezabúda.
A čas plynul, povedali sme si áno. Prišli deti, domácnosť, starosti, problémy. Nejak na lásku zostalo menej času. Alebo sa chceme iba vyhovoriť, skryť za nejaký problém, možno sme niečo nezvládli, pokazili a nechceme si to priznať ani sebe ani tomu druhému. Možno by stačilo iba niekedy povedať “Potrebujem ťa...“, “Prosím...“, “Prepáč...“ Akoby sme dnes zabudli, že láska je naozaj to, čo máme zadarmo, čo môžeme rozdávať a dostávať bez pokladničného bloku. Je to v nás, len to treba vypustiť von.
A tak sme zas o niečo starší, deti vyrástli, zažívajú svoje lásky. A čo my. Naši blízki a veru aj rovesníci postupne odchádzajú z tohto sveta. Fakt si neuvedomujeme, že tu nebudeme na veky? Vieme ešte, čo to slovíčko znamená?
A tu zrazu v každodennej všednosti, v kolobehu radostí, starostí zrazu udrel blesk z jasného neba. Rozleteli sa tie dvere a je tu. Kde sa vzala tu sa vzala vhupla bez pozvania, rozmetala tú dennú všednosť. Srdce bije ako zvon, v hlave zmätok, berieš mobil a trasú sa ti ruky, chceš niečo povedať a nevieš nájsť tie správne slová, či rozprávaš ako rádio a nevieš kde sa to v tebe berie. Si úžasná, si krásna, tvoje pery sú sladké, tvoje prsia sú jemné, tvoje objatie je ako z rozprávky. Chcem ťa bozkávať stále viac a viac, chcem tvoje objatie, tvoje dotyky, tvoj úžasný pohľad tých krásnych očí, tvoje pohladenie...
A čo teraz...
Komentáre
hmm,
teraz tak,