Bol celkom chladný podvečer. Prechádzali sme sa po snehu, tak trochu mimo ľudí, rozprávali sa a na chvíľu sme sa zastavili. Naše pohľady sa stretli, jej oči sa na mňa pozerali doširoka otvorené, usmiala sa. Krásne, v očakávaní, nebolo treba slov. Objali sme sa, niečo čo mala v ruke vtedy padlo na zem, naše pery sa dotkli a pocítil som teplo jej vášnivých bozkov. Hladil som ju po vlasoch, pritúlila sa ako malé mačiatko. Jej ruky boli neskutočne teplé, keď sa ma dotkla. Zakrútila sa mi hlava, a mal som čo robiť, aby sme nespadli na zem. Srdiečka bili a v tom objatí ich bolo cítiť aj cez všetko to oblečenie chladného dňa. Tisli sme sa k sebe a bolo nám neskutočne dobre. Našli sme teplejšie miestečko, objímali sa a bozkávali, krásne, sladko, dlho... Ruky vkĺzli pod kabát, pohladenia, chvenie rúk, mocnejšie objatie, pritisla sa ku mne a vzrušene dýchala. Jej bozky ma hriali ešte aj ráno.
“Stále cítim tvoje ruky, a neviem čo s tým...“ povedala na druhý deň. “Neviem sa sústrediť na prácu, zapĺňaš mi myseľ...“
Priťahuje ma, silno, krásne. Keď sa k nej priblížim, tak sa vnútri zobudí tá sila, ako keď dáte na stôl 2 magnety, približujete ich a zrazu hop a sú pri sebe. A nedajú sa od seba odtrhnúť...
Komentáre
to je milé....