kimori

Ženy v mojom živote...

Otázka, či téma na zamyslenie. Boli také, ktoré prešli okolo a nevidel som ich, lebo ma nezaujali. Boli také, ktoré prešli okolo, zaujali ma, ale nemal som odvahu ich osloviť. Boli také, ktoré mi rozorvali srdce a zanechali nezabudnuteľné zážitky, spomienky, teplo, vášeň, bolesť v duši, rany v srdci. Človek si radšej pamätá to krajšie, to bolestnejšie sa snaží zabudnúť.

SpolužiačkaZ, dospela rýchlo, nosila krátke sukničky a keď písala na tabuľu, vždy bolo vidieť viac ako bolo dovolené. Začal som si uvedomovať, že chlapci a dievčatá nie sú rovnakí a tá rozdielnosť je krásna. Mal som 15.

Ak nepočítam pubertálne nádherné lásky, keď si týždeň zamilovaný a ďaľší týždeň sklamaný, tak potom prišla ona, prvá veľká láska, KamarátkaJ. Atletika, lyžovanie a kamaráti závideli. Teda, to je baba. A veru bola niekoľko rokov. Ale ½ ročné odlúčenie sme dáko nezvládli a povedali sme si ahoj. Veľa ma naučila a teraz by som jej rád povedal ďakujem.

Vysoká škola, koľko lások. Nie veľa, možno 2-3, čo rozdrásali srdce. Mali sme iné starosti, voľnosť, hory, sloboda. Zrazu to všetko skončilo a nastalo akési prázdno. Žiadny seriózny vzťah, očakávanie, túžby, sny, ideály. Zobudenie do reality bolo akési vytriezvenie z bezstarostnosti. Každodenná práca a predstava, že môžem zmeniť svet...

Baby, kam ste sa zrazu všetky stratili, prečo som sám. Chodili ste za mnou so svojimi problémami a vyžalovali ste sa mi na rukách ako najlepšej kamarátke. Niekedy mi to bolo až nepríjemné, príliš dôverné. Ale zároveň to hrialo, ten pocit spovedníka, čo si to nechá pre seba. Ale kde ste sa zrazu všetky stratili?

Záchranou boli hory, nemé, krásne, divoké, kruté. A tam som ju stretol. Povedali sme si áno. Koľko rokov bolo krásnych. Uveril som svojmu snu, že to môže byť navždy. Do prvého okamihu, keď povedala nie. Niečo sa vtedy vo mne zlomilo, ale veril som naďalej, že to dokážem zmeniť, veď láska a pevná vôľa hory prenáša. Áno, v rozprávkach. Po všetkých tých rokoch rozmýšlam, čomu vlastne verím.

Mám rodinu, úžasné deti, byt v osobnom vlastníctve (teda ½), staré auto, splatené dlhy, uspokojivé zdravie, ale napriek tomu pocit smútku a nespokojnosti v duši.

Moje ideály: zdravie, práca, láska-rodina, priatelia nie sú kompletné. S prácou sa musím vyrovanť sám, to je čisto môj osobný problém. Zdravie zatiaľ chvala bohu je v normále, priatelia sa určite nájdu, povrchní ale aj takí, ktorým sa dá zdôveriť a potešia, povzbudia, pomôžu. No a láska? Akoby sa niekde stratila. Chcem a ona sa skrýva.

A zrazu sa stane niečo, čo ma nenapadlo ani vo sne. Prišla si ty, vstúpila si do mojej mysle, do môjho srdca a nedáš mi pokojne spať, nedáš mi pokojne rozmýšľať, nedáš mi pokojne pracovať. Si v mojej hlave počas dňa i noci, Prebúdzaš vo mne všetko to utlmené, zaspaté. Nútiš ma nazabupodievať sa minulosťou, nútiš ma myslieť na to, čo bude zajtra. Zobúdzaš vo mne priam živočíšnu a zároveň romantickú túžbu po žene, po láske, vrúcnej, divokej, bláznivej, plnej vášne a zároveň citu a jemnosti, pozornosti, kráse.

...akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná. (alebo nie...)