kimori

Hľadám.

...ale čo vlastne hľadám. V mojej duši je nepokoj, niečo mi chýba. Sú to nenaplnené očakávania, neúspech, neschopnosť realizovať sa, nedostatok lásky, citová závislosť. Sám mám z toho všetkého zmätok v hlave. Kam siaha moje hľadanie, snáď až do detstva, prehodnotenie udalostí očami súčasného videnia. Ale čo ak sa no to všetko pozerám zle, ak je v tom málo objektívnosti. Čo ak je moje premýšľanie zatienené pocitom krivdy, či sklamania, či inej pre mňa neviditeľnej záclony, čo zakrivuje moje snaženie vidieť veci okolo seba také aké sú.

Zrejme som zlyhal , keďže moje manželstvo sa rúca. Láska je krehká ako tenké sklo a treba s ňou narábať veľmi jemne. Niekde som urobil chybu, a asi nie len jednu. Možno som niečo považoval za samozrejmé a pozabudol počúvať, vnímať, možno som dával málo. A možno sme mali o problémoch komunikovať úprimne, vecne a vtedy keď ich ten druhý videl a cítil, že to potrebuje. A nie sa uzatvoriť do seba a vypestovať si pocit ukrivdenia a citovej zábrany.

Pýtam sa, som citovo závislý? Milujem svoju manželku alebo si to iba namýšľam a chcem, aby to tak bolo. Každé jej odmietnutie vyvolá vo mne hlboký pocit smútku, pocit vnútorného zlyhania, nepotrebnosti. Toľko rokov jednoducho zahodiť nedokážem, nechcem. Ale naozaj sme sa tak vzdialili, že sa už nepotrebujeme, prečo sa obviňujeme a urážame sa, prečo nevieme veriť tomu druhému. Vari je to také ťažké odpustiť človeku jeho prehrešok, či chybu. Darovať mu úsmev, milé slovo, pohladenie či bozk. Urobiť ústretový krok a potlačiť v sebe urazené ja.

Prečo nedokážeme jednoducho urobiť čiaru, čo bolo už sa nezmení. Ideme ďalej. Urobili sme chyby, tak sa pokúsme, aby sa neopakovali. Dajme si nejaký spoločný cieľ za ktorý stojí ďalej žiť, radovať sa, plakať, smiať sa. Veď život je taký krátky.

Hľadám... hrabem sa v minulosti a hľadám, čo som kedy zbabral. Možno to potrebujem nájsť, aby som to pochopil a pohol sa ďalej.

Asi som sa niekde zastavil, zaspal, uspokojil sa s tým čo momentálne je. Udalosti akoby prešli popri mne a ja som si neuvedomil, že čas neoklamem. V 45 som stratil prácu, z pozície člena predstavenstva spoločnosti zrazu na ulici, no šok aj prekvapenie, sklamanie, zrazu Vás nikto nepotrebuje. Vtedy sa mi dáko zrútil svet, práca, láska, zdravie. Čakal som akúsi morálnu podporu, milé slovo a trochu povzbudenia. No neviem či som sa toho už úplne zbavil, rozhodne to podkopalo moju sebadôveru.

Uvedomujem si, že stárnem aj keď si to nechcem priznať, no zrkadlo neoklamem. Keď sa pozerám do minulosti, nič za sebou nevidím, nemám pocit duševnej spokojnosti z doterajšej práce, výsledkov, sníval som, že rodina je to posledné miesto, čo človeku zostane, keď má pocit, že celý svet ja na milú onú. Ale je to aj miesto, kde by sa mal vždy cítiť dobre.

Hľadám, stále hľadám, čo som pokazil, prečo to tak nie je...